Archív/Tvorba žiakov
Tvorba žiakov - poézia a próza
Zuzana Podobová
Postoj mladých ľudí k viere a Bohu
Žijeme v dobe, kedy väčšina mladých ľudí uctieva moderné hodnoty, ktorými sú predovšetkým kariéra a materiálne prostriedky ako majetok a peniaze. Máloktorý z mojich rovesníkov má na prvom mieste v hodnotovom rebríčku tradičnú rodinu, zdravie alebo vieru. A práve viera je témou, ktorú som si vybrala ako ústredný bod svojej prednášky.
Od detstva ma učili úcte voči starším, rešpektovaniu pravidiel a disciplíne. Dnes som dospelý človek a mám vlastné názory a vlastné hodnoty, ktoré si nadovšetko cením. V otázke viery sú tieto hodnoty zhrnuté v Desatore božích prikázaní. Prednedávnom som na túto tému diskutovala s katolíckym kňazom, ktorý ale nezastával možno pre mnohých nemoderný postoj cirkvi. Povedal, že desatoro je vlastne akousi pomyslenou hranicou medzi dobrom a zlom. Predstavte si, že kráčate uzučkým chodníkom kdesi hlboko v horách a pod vami sa rozprestiera niekoľko kilometrov hlboká priepasť. A desatoro je zábradlie, ktoré nám vytýčil Boh, aby sme nespadli. V súčasnosti má každá krajina svoje vlastné desatoro – zákony. A väčšina svetských zákonov vychádza zo zákonov božích, len ich upresňuje a dopĺňa. Predpokladám, že zákon každej krajiny sveta zakazuje vraždu práve rovnako, ako piate božie prikázanie – nezabiješ. Toto teda znamená, že Boh nám ponúka cestu, ktorá je bezpečná. Nedovoľuje nám prejsť za zábradlie, aby sme nespadli. Je to symbolika akéhosi obchodu medzi Bohom a ľuďmi. Pokiaľ sa budeme riadiť prikázaniami, nič zlé sa nám nestane a ak nebudeme žiť v hriechu, Boh nám sľubuje spásu a spoločenstvo s ním. Kto z nás však dnes o spásu duše alebo večný život stojí? Povedzme si úprimne – možno naše staré mamy žijúce na dedinách s puritánskymi zvykmi, ktoré mi považujeme za nemoderné, ba v niektorých prípadoch za predpotopné. Lenže ony sú presvedčené vo vlastnú pravdu a nenechajú si vysvetliť, že svet nestvoril Boh, ale že vznikol veľkým treskom, ako tvrdia vedci. Aj na toto mi však dokázali dať odpoveď, ktorá bola zlúčiteľná s vedeckou teóriou. A síce, že Boh sám vo svojej dokonalosti bol prvým podnetom – energiou – ktorá veľký tresk vyvolala. V biblii sa síce píše, že Pán stvoril svet za šesť dní a počas siedmeho oddychoval, je to však taktiež len symbolika, aby to bolo napísané krajšie. Prirodzene, ako môžeme veriť v niečo, čo sme nikdy v živote nevideli? Áno, je to celkom logická otázka. Aj najpresvedčenejšieho veriaceho čas od času prepadnú pochybnosti, lenže jeho viera je silnejšia.
A mať vieru je najdôležitejšia hodnota v ľudskom živote. Nemusí pritom ísť o vieru v Boha. Stačí, ak veríme sami v seba. Alebo veríme v ľudí, ktorý nás obklopujú. Proste sa môžeme spoľahnúť na niekoho, kto nám v núdzi podá pomocnú ruku. Niektorí z nás takúto osobu nemajú. A práve pre nich je tu Boh. Môžu si vybrať – vlastne my všetci si môžeme vybrať – či pôjdeme po bezpečnom chodníku, alebo budeme hranicu stále prekračovať až kým nespadneme do priepasti...
A.) Poézia
B.) Próza
Autor, trieda :- názov básne
1. Autor: D.D.,
1. Hľadám...
2. Sklameš seba
2. Autor: P.V.Rogic,
1. Plevel
3. Autor: K. Ecseková, 2.BA
1. Pamiatka
1. Autor: D.D.,
1. Hľadám...
hľadám lásku.
som len sám?
že ostanem sám báť sa mám?
hľadá ju ešte niekto snáď?dúfam, že hej, bol by som rád....
hľadám lásku.
podobne aj ty?
možno ty tá pre mňa určená si.
a ja ťa tu nemám...smútim, plačem, stenám.
Hľadám lásku,
A možno ona mňa hľadá.
či teba, či nás...záhada.
ja vlastne hľadám teba...čakám, kým mi spadneš z neba.
hľadám lásku.
vlastne iba čakám
viem, že v jeden deň ťa zbadám.
nenápadnú, ale žiariacu - krásku.nájdem ju, nájdeme ju...lásku
2. Sklameš seba
Šum noci ticho počúvať,
v srdci samý nepokoj.
Chceš to všetko vykričať,
no márny taký boj...Hľadáš kvapku nádeje,
chvíľami si veríš,
vravíš nič sa nedeje.
Pred sebou sa brániš.Stavu tohto príčinu
tušíš, ale nepoznáš.
Len tíško čakáš na zmenu,
iný nápad nemáš.Bil by si, rozbil, lámal
nevieš sám koho, čo,
no ty si ten, kto sklamal
teraz trpíš - máš za čo.Lebo sklamať iných je podlá vec
trpí tak dakdo
ale sklameš seba - blbec
zaplatíš takto...
2. Autor: P.V.Rogic
1. Plevel
Nie, veru, nie som génij
-- nevládzem žiť!
Nie, veru, nemám gény
-- neradno byť?Nie, veru, nemám tu nič
-- sklamanie len!
Nie, veru, nemám tu žiť
-- sklamal som sen?Nie, veru, nie som už nič
-- pekelník syč!
Nie, veru, nemám už chtíč
-- zaplieskal bič?Nie, veru, nie som si pán
-- nemožno chcieť!
Nie, veru, nie som! -- som sám!
-- nemôžem vrieť?Nie, veru, nie som ja ten
-- zasmial sa hlien!
Nie, veru, nie som ja sen
-- vytryskol blen!Nie, veru, nie som len peň
-- strácam sa preč!
Nie, veru, nie som ja deň
-- zmráka sa prieč?Nie, veru, neprejde deň,
nebol aby som plevel, peň..
2. Žime, veď zvíťazíme!
Ak sa dakto pýtal -- my sme odpoveď,
čo pravdou pretne lož - lož!Iba som sa díval, od dnes -- Sova leť,
jej múdrosť nech je nôž - nôž!Žime! Nech len každý cíti ten náš ruch:
Veď prichádza Matka purpur a Otče-mocný duch!Hore dvíhal ruku k nebu som,
aby zaťal som ju v päsť - päsť!Kým si iný líhal, ja stojím zas tu,
ako posol nesiem zvesť - zvesť!Kričme! Nech len každý čuje ten náš ruch,
Veď prichádza Matka purpur a Otče-statný duch!V srdci rýpal sa nám starý vlk,
čo zbaštil vôle kus - kus!Dnes už si hvízdam, že splatil som mu dlh,
tak zostaň mu len trus - trus!Rvime! Nech len zmizne každý starý tuch,
Veď prichádza Matka purpur a Otče-rýdzi duch!Leťme! Je nás veľa besných ako múch,
Veď prichádza Matka purpur, Otče-slobodný duch!
3. Autor: K. Ecseková, 2.BA
1. Pamiatka...
Vnímam život, že aký je krutý,a oveľa častejšie umiera veľa mladých ľudí.
Na svete nikdy nie je spravodlivosť
a ja postupne toho začínam mať dosť.
Ľudia sú zlí a stále sa týrajú
láska, radosť, šťastie z duše ubúdajú.
Položí si otázku, načo vlastne žije
a myslí si že ju nikto k životu nepotrebuje.
Mala
ale ona musela len to zlé zažiť.
Spoznala som ju v jeden pekný deň,
bláznili sme sa, guľovali, veď napadol prvý sneh.
Ruka v ruke sa prechádzala so svojím chalanom
a pomyslela som si ako dobre je im dvom.
Pozerala na neho zamilovanými očkami
bolo to krásne ako sa prechádzali medzi padajúcimi snehovými vločkami.
Vyzerala byť taká šťastná a zamilovaná,
nik netušil, aký smútok ona v duši má.
Iskrička v jej očiach prezrádzala,
ako veľmi ľúbi svojho chalana.
Vyzerala ako by jej k životu nič nechýbalo,
ale za tým úsmevom sa jej trápenie ukrývalo.
Nikto netušil ako veľmi smúti
a že jej život sa do priepasti rúti.
Zrazu toho na ňu bolo moc
a povedala si, že toho celého má už dosť.
Možno sa bála, že stratí aj toho,
na kom jej v živote najviac záležalo.
Rozhodla sa, že skončí so svojím životom
a nezáležalo jej ani na tom, ako dobre je im dvom.
Posledná iskrička šťastia
v jej živote navždy vyhasla.
A s ním vyhasla aj jej túžba žiť
a predsa toto nemuselo tak byť.
Keby v jej živote nechýbala láska
mohol byť jej život ako rozprávka.
Vždy keď teraz padá sneh,
spomeniem si na ňu hneď.
V tých vločkách sa ona skrýva,
odkedy odišla, strašne nám chýba.
Jej domovom je najjasnejšia hviezdička na nebi,
odtiaľ nám posiela snehové vločky,
aby sme aspoň my boli šťastní na zemi.
Nikdy nezabudneme na Teba,
veď Ty si nám otvorila oči,
že bez lásky sa jednoducho žiť nedá!!!!!
B.) Próza:- Lucia ĎUROVIČOVÁ, 4. AA -
- Zuzana PODOBOVÁ, 4. AA - Sama vo vetre
Mám kamaráta Róma aj skína (Lucia Ďurovičová, 4.AA)Kto je vlastne Róm? Všetci vedia, že má tmavú farbu pokožky, býva v osade a nemá záujem pracovať. Tento názor je veľmi zavádzajúci. Ak takto oboznámite malé dieťa so slovom Róm, automaticky to v ňom bude evokovať strach a predsudky. Jednoducho povedané, donútite ho vnímať váš názor a nedáte mu možnosť utvoriť si vlastný. A čo keby ste mu to vysvetlili bez predsudkov?
Napríklad takto: Rómovia pôvodne pochádzajú z Indie. Z dôvodu prenasledovania boli nútení sťahovať sa z miesta na miesto, čiže kočovať. Podobne ako Židia, aj Rómovia boli počas druhej svetovej vojny prenasledovaní nacistami. V mnohých krajinách boli zotročení a v Rumunsku bolo ich otroctvo zakázané dokonca až v roku 1856. Rómovia sú najväčšími cestovateľmi sveta. V súčasnosti ich môžeme nájsť v každej európskej krajine, v Afrike, Kanade aj v Amerike.
Na Slovensku žije 165 000 Rómov. Líšia sa jazykovými a kultúrnymi rozdielmi. Väčšina Rómov má tmavú pleť a tmavé vlasy a práve to je dôvodom ich diskriminácie. No tak isto ako bieli nie sú všetci rovnakí, tak isto je to aj u Rómov. Myslíte si, že po takomto vysvetlení by to deti pochopili? Ja si skôr myslím, že by si utvorili svoj vlastný názor.
Pre Slovensko sú charakteristickí ľudia s bledou farbou pokožky a tmavými vlasmi. Ale nikto neodsúdi človeka, ktorého stretne na ulici, má tmavú pleť a blond vlasy. Povie si, že asi prišiel z dovolenky a je opálený. Prečo potom odsudzujeme Rómov a zaraďujeme ich do jednej skupiny? Veď nie všetci Rómovia sú rovnakí. Aj medzi Rómami existujú rozdiely. Niektorí majú záujem sa uplatňovať v spoločnosti, iní nie.
Rómov považujeme za výborných muzikantov. Ako príklad si zoberme obyčajného Róma a muzikanta menom Ján Berky Mrenica. Obaja majú rovnakú farbu pleti a obaja sú Rómovia. Prečo jedného odsudzujeme a druhého uznávame? Rozdiel medzi nimi je, že tento „pán muzikant“ dostal šancu ukázať svoj talent a založil rómsku skupinu. Ale tento obyčajný Róm nedostal príležitosť dať najavo svoje schopnosti. Keď prišiel na pohovor do zamestnania a všetci jeho konkurenti boli bieli ľudia vedel, že šancu nedostane. Takýchto pohovorov absolvoval viac a na všetkých to skončilo rovnako. Jeho potenciálny nadriadený sa rozhodol, že príme bieleho človeka, pretože má istotu, že ho neokradne a bude férový. Ale kde je napísané, že to tak je? Nikto si nemôže byť istý, že ho ľudia nesklamú. Možno je ten Róm oveľa zodpovednejší ako biely, ale nikto mu nedal príležitosť dokázať to. Nakoniec to vzdajú, pretože je to pre drvivú väčšinu z nich len ďalšie poníženie a sklamanie. Takto berú ľudia mnohým Rómom príležitosti na lepší a zmysluplnejší život. Na jednej strane sú Rómovia považovaní za neprispôsobivé etnikum. Veď koľkí aj na Slovensku dostali byty a zničili ich? Nechceli by pracovať, ale chceli by dostávať peniaze. No na druhej strane sa medzi Rómami nájdu slušní a inteligentní ľudia.
Takto isto to bolo aj v rodine môjho kamaráta. Spoznala som ho na základnej škole. Jeho spolužiaci ho stále zosmiešňovali a nadávali mu do „Cigánov.“ Niektorí ho odsudzovali kvôli svojim nie práve najlepším skúsenostiam s Rómami, ale predsa nemôžme posudzovať všetkých rovnakým metrom a hádzať ich do jedného vreca. Trápilo ho to, ale nikomu sa nezdôveril. Až raz na chodbe naňho všetko doľahlo a rozplakal sa. Všimla som si ho a povedala si, že skúsim nadviazať kontakt aj s iným človekom ako bielym. Vtedy vzniklo naše kamarátstvo.
Porozprával mi o svojich rodičoch a malej sestričke. Jeho rodičia veľmi dlho hľadali prácu, ale všade na nich pozerali iba ako na lenivých Rómov. Nikto si nevšímal, že vždy chodili čistí a upravení. Tento chlapec mal veľmi rád svoju malú sestričku. Asi o týždeň ma zavolal k nim na návštevu. Bývali v peknom rodinnom dome a jeho rodičia sa v ten týždeň zamestnali vo veľkom podniku. V triede o tom nerozprával, lebo ho nikto nechcel počúvať. Nechal sa urážať, lebo by aj tak nemal šancu sám proti celej triede. Jeho rodičia ho mali veľmi radi a on bol na nich hrdý.
Raz som mu chcela predstaviť svojich priateľov, no to som ešte netušila, že sa znenávidia. Jeden z mojich priateľov bol totiž skinhead. Odvtedy so mnou radšej von nechodil. Netušila som prečo. Môj kamarát mi vysvetlil, že skíni a Rómovia vedú medzi sebou nepísanú vojnu. Navzájom
proti sebe bojujú a ubližujú si. Z akého dôvodu? Obaja majú svoje typické črty a svoju kultúru. Prečo sa navzájom netolerujú?
Zistila som, že skíni bojujú proti cudzincom, Rómom, černochom, skrátka proti všetkým, ktorí sú im nesympatickí. O skínoch sa hovorí, že sú svojou silou až brutálni. Sú holohlaví, majú potetované ruky a zjazvené tváre. Nosia kanady, maskáče a bombery. Majú svoju hudbu, svoj štýl aj svoje časopisy. Hnutie skínov vzniklo na základe tzv. čistej rasy. Skíni by mali byť nacisti. V minulosti chceli skíni vyčistiť Slovensko, pomôcť mu. V dnešnej dobe je už skínom hocikto a bijú sa pre hocičo. Tak to bolo aj pred necelými tromi rokmi.
4. novembra v roku 2005 zomrel mladý študent. S kamarátom išli večer z koncertu. Mali dlhé vlasy a jeden z nich mal na chrbte gitaru. V nečakanej chvíli ich napadla síce malá, ale vyzbrojená skupinka, podľa ďalších vyšetrovaní extrémistov, neonacistov alebo skínov. Dôsledok? Jeden zranený a jeden mŕtvy. Nie, toto nie je výmysel. Toto je skutočný prípad Daniela Tupého. Čo mohlo za to, že sa jeho mladý život skončil takto tragicky? Jeho dlhé vlasy, oblečenie alebo tá skupinka mala jednoducho zlú náladu a odniesol si to on?
Odvtedy sa moji kamaráti vyhýbajú jeden druhému a ja som medzi nimi ako kameň medzi dvoma mlynskými kolami. Dlho som nechápala pojmy ako diskriminácia, predsudok, xenofóbia či rasizmus. No po tejto skúsenosti som to rýchlo pochopila. No ja si stále myslím, že sme si všetci rovní, bez ohľadu na farbu pleti a svoju kultúru.
Veď aj v Dohovore o ľudských právach sa píše, že každý má právo na život. Tak prečo jednému toto právo doprajeme a druhému ho chceme vziať? Podľa môjho názoru sú ľudia na Slovensku ešte stále nedostatočne oboznámení s pojmom rasizmus.
Na základných školách sa o tomto probléme píšu referáty, ale nikto žiakom nevysvetlí, čo vlastne pojem rasizmus znamená. Na stredných školách sa s týmto problémom zoznamujeme dobrovoľne. Dospelí ľudia sledujú televízne noviny, dozvedia sa o incidentoch spojených s rasizmom, ale na druhý deň na to pri svojich každodenných povinnostiach zabudnú. Začnú to vnímať až keď sa ich to bytostne dotýka.
Môjho 10 ročného brata som sa spýtala, čo je to rasizmus. Neodpovedal, pretože nevedel. Aj toto je začiatok diskriminácie. Deti nemajú svoj názor. Nemajú ho mať odkiaľ. Môžu si utvoriť názor iba podľa toho, čo počujú od svojich rodičov a to niekedy nestačí.
Kvôli problémom s diskrimináciou a rasizmom sa vytvorilo aj združenie Ľudia proti rasizmu. Zaoberá sa právami a ich porušovaním voči rasovo utláčaným osobám.
Ľudia by sa mali viac zaujímať o tieto problémy, nečakať, že sa vyriešia samé a myslieť si, že ich sa netýkajú. Rómovia by sa mali snažiť spolupracovať a vážiť si pomoc od iných. Jedine toto je riešenie na dobrý spoločný život.
Keby sa všetci riadili heslom: „Tolerujme všetkých bez rozdielu,“ eliminovali by sme problémy s rasizmom.
Politika Európskej únie (Lucia Ďurovičová, 4.AA)
Od podpisu Maastrichtskej zmluvy sa oblasti činnosti. Európskej únie, alebo politiky Európskej únie, delia do tzv. Troch pilierov, na ktorých stojí Európska únia.
Pod prvý pilier spadajú tie politiky, ktoré majú väčšinou spojitosť s hospodárstvom členských štátov a boli realizované už pred Maastrichtom. Európska únia o nich rozhoduje sama prostredníctvom Európskej komisie.
Politiky spadajúce pod ďalšie dva piliere boli zavedené až Maastrichtskou zmluvou, integrácia v týchto oblastiach je veľmi politicky citlivá a preto majú členské štáty pri rozhodovaní veľmi často právo veta.
Európska komisia je výkonným orgánom Európskej únie s právomocou navrhovať legislatívu, zostavovať rozpočet a kontrolovať dodržiavanie zmlúv a legislatívy. Predsedom Európskej komisie je od roku 2004 Portugalčan José Manuel Barroso.
Rada Európskej únie, tiež Rada ministrov alebo Rada, je pôvodne jedinou zákonodarnou inštitúciou Európskej únie, ale aj pri terajšom spolurozhodovaní s Európskym parlamentom vo väčšine oblastí zostáva naďalej hlavným zákonodarcom na úrovni Únie. Rada sa schádza v Bruseli, ale všetky aprílové, júnové a októbrové ministerské Rady sa konajú v Luxemburgu. Na čele Rady stojí predsedníctvo, ktoré každý polrok preberá iná krajina. Slovensko sa dočká predsedníctva v roku 2016.
Európsky parlament je jedinou inštitúciou Európskej únie volenou priamo občanmi vo voľbách. Nemá výhradnú zákonodarnú moc.
Nutnou podmienkou pre vstup do EMU je splnenie Maastrichtských kritérií:
- priemerná miera inflácie krajiny v období jedného roku pred preverením o vstupe do záverečného štádia nesmie prevýšiť o viac ako 1,5% priemernú mieru inflácie troch krajín s najnižšou infláciou,
- Dlhodobá nominálna úroková miera nesmie v roku pred preverením krajiny o možnosti vstupu do záverečného štádia prevýšiť o viac ako 2% priemernej úrokovej miery troch krajín s najnižšou úrokovou mierou inflácie,
- Deficit verejných financií nesmie prevýšiť 3% HDP a štátny dlh nesmie prevýšiť 60% HDP,
- menový kurz – členské krajiny nesmú prekročiť rozpätie dané Európskym menovým systémom.
Sama vo vetre (Z. Podobová)Sedela tam... Bolo jej zima, triaška premohla jej útle telo, no ona naďalej iba hľadela do neznámych diaľav. Drevená lavička, na ktorej sedela bola studená a ona priam bytostne vnímala chlad, ktorý sa jej zabodával až do špiku kostí. Bezmyšlienkovite zodvihla zrak a pozrela ponad piesočnú pláž na rieku. Tá bola v silnom vetre rozbúrená ako divoké more. Nastavila tvár vetru a ten ju neúprosne bičoval svojou silou.
Začula spev vtáka, ktorý ani neznel ako spev. Skôr jej pripomínal zdesený výkrik bezbranného tvora, ktorý sa bojí smrti, no tá ho už víta vo svojom náručí, objíma ho dlhými pazúrmi a nenásytným bozkom z chudáčika vysaje aj posledné zvyšky živej duše... Obrátila hlavu smerom, odkiaľ zaznel ten strašný zvuk a naskytol sa jej fascinujúci výhľad. Cez stromy na druhom brehu rieky zazrela posledné lúče červeného slnka, ktoré pomaličky podávalo ruku horizontu. Všade navôkol boli mračná černejšie ako noc, no slnko si predsa našlo cestu. Akoby mal nastať koniec sveta a v poslednej chvíli sa zjaví zlatistý rytier a svojím mečom zabráni všetkému zlu. Akoby kráľ uväznený v tmavej kobke a zmučený, znovu získal späť slobodu, silu a moc. Nádej vždy prichádza vtedy, keď sme presvedčení, že bolesť nás onedlho zoznámi so šialenstvom. To nádej je tým rytierom. To ona nesie meno toho zvrhnutého kráľa ktorý sa hoc aj z posledných síl vracia späť na trón.
Kedy však táto nádej nájde aj ju? Obyčajnú pätnásťročnú dievčinu, ktorej srdce krváca a oči plačú za stratenou láskou, ktorá nikdy nemala byť opätovaná. Cítila sa ako rieka, s ktorou vietor robil, čo chcel, no ona aj tak musela ísť ďalej. Nikdy neostávala na mieste. Stále – aj keď bolo najhoršie – vstala a kráčala vpred. Lenže nič ju doteraz tak veľmi nezranilo. Nič ju v srdci tak kruto netlačilo, ako dýka, ktorá sa zvnútra prediera von. Stále sa jej chcelo plakať. Vyplakať tú krutú bolesť, ktorá jej pálčivo zvierala hruď. Všimla si, že mračná sú čoraz nižšie a sfarbené stále viac dočierna. Asi by sa mala pobrať späť domov. Nohy však mala ako z olova. Vôbec sa nevládala pohnúť. Vedela, že o pár minút príde taká búrka, aká sa odohrávala v jej vnútri, no ani za celý svet sa nedokázala pohnúť z miesta. Prečo sa nemôžem postaviť? Údiv pomaličky vystriedalo zdesenie. Musím ísť do tepla a bezpečia. Myšlienky sa sústredili na jediné také miesto na svete – domov. Nebola ďaleko, len pätnásť minút chôdze, ale teraz jej to pripadalo ako na konci sveta. Nemala potuchy, čo sa deje. Veď predtým, než si sem sadla s krvácajúcim srdcom, aby sa skryla pred svetom, sem prišla po vlastných. Chodila, behala, plávala i tancovala. Tak čo má znamenať toto?! Keď vietor ešte zosilnel, musela sa vzoprieť, aby ju nezhodilo z lavičky. Hľadala miesto, kam by sa mohla hoc aj doplaziť, len aby sa chránila pred ničivou silou živlu. Nenachádzala však žiadne, kde by bola bezpečná. Vtedy sa v nej ozval taký vzdor, ako nikdy v celom svojom živote. Chcem žiť. Ja musím prežiť! Som ešte príliš mladá na to, aby som tu teraz zomrela. V tej chvíli si spomenula na seba, ako si sadala na túto lavičku. Hlavou jej vírilo mnoho myšlienok, no v pamäti jej utkvela len jediná. Aké by bolo jednoduché navždy tu ostať a nemyslieť na tú strašnú bolesť, ktorá jej kvárila srdce. Teraz si uvedomila, že by nemohla urobiť väčšiu hlúposť, ako sa pripraviť o všetky krásy života, ktoré jej osud pripravil možno už za najbližšou zákrutou. Lenže keď tu teraz ešte chvíľu zostane, nikdy nezistí, čo sa jej mohlo prihodiť. Bože, nikdy viac už nebudem opovrhovať životom, ak mi teraz dovolíš vstať a odísť odtiaľto. Obrátila tvár k oblohe a veľkými hnedými očami akoby hľadela do tváre Všemohúceho. Udrel blesk a strom na druhom brehu rieky s obrovským zarachotením padol do vody. Prikryla si dlaňami uši, keď začula ten hrozivý praskot lámuceho sa dreva a takmer vykríkla od ľaku, keď pocítila, ako ju čiesi ruky ťahajú dole z lavičky. Odrazu stála na vlastných a ruka v ruke s neznámym chlapcom bežali od rieky čo najďalej. Behom troch minút boli do poslednej nitky premočený, keďže búrka nemienila čakať, kým sa niekde skryjú. Bola zmätená, nevedela sa vôbec zorientovať a vonkoncom sa nevyznala vo vlastných myšlienkach. Trpela, nechcelo sa jej ďalej žiť a pozrela sa do očí nebezpečenstvu.
Mohlo ju to až tak veľmi zmeniť? Teraz však vedela, že chce žiť. Chce byť najlepšia vo všetkom, do čoho sa pustí a chce byť úspešná. Bol toto jej prvý úspech? A bola to vlastne naozaj láska? Trpela pre ňu, nevedela pre ňu spávať, nejedla, nedokázala zo seba dostať dve súvislé vety. Bola toto láska? Chce sa teda ešte vôbec zaľúbiť, keď je láska takáto? Nie. Ak je toto naozajstná láska, radšej sa nezaľúbi. Láska predsa nesmie byť krutá a nesmie si z jedného urobiť otroka. Prečo by mala ešte niekedy trpieť pre lásku? Nie. Radšej skúsi byť šťastná bez lásky. Nikdy viac sa nebude zamýšľať nad minulosťou a stále sa bude zaoberať len tým, čo je, a tým, čo môže byť. Veď môže v živote dosiahnuť toľko vecí...Hnedovlasý chlapec, ktorý ju ťahal za sebou zastal až pod dreveným prístreškom pred akýmsi rodinným domom. Obaja boli zadýchaní, po tvárach i z vlasov im stekala voda.
„Prečo si tam zostala sedieť?“ spýtal sa jej, kým na ňu prenikavo hľadel. Jeho oči mali najzaujímavejšiu farbu, akú kedy videla. Pripomínali jej farbu vody. Boli zvláštne zelené s prímesou sivej a modrej.„Nemohla som vstať.“ Odvetila mu jednoducho.
„Preboha, prečo?“ prekvapila ho jej odpoveď.
„Sama neviem.“ Pokrčila ramenami.
„Poď!“ opäť ju vzal za ruku a zaviedol do domu. Chvíľu ju nechal stáť uprostred priestrannej haly, kde sa po pár sekundách zjavil aj s uterákom v ruke. Podal jej ho so slovami:
„Usuš sa, aby si neprechladla.“ Prehodil jej ho cez ramená. „Poď ďalej!“ pokynul jej rukou, aby ho nasledovala.
„Ako sa voláš?“ spýtala sa ho, keď šťukol vypínačom a kuchyňu zaplavilo ostré svetlo. Musel zažať, keďže vonku bola tma ako vo vreci. Kým jej odpovedal, postavil vodu do kanvice a nechal ju variť.
„Filip. A ty?“ ukončil svoju odpoveď otázkou.
„Adriana.“ Prezradila mu. Stále jej ešte hlavou vírilo toľko vecí. Nevedela ich však rozlúštiť. Nikdy nebola taká zmätená a rozrušená a pomaličky ju to začínalo rozčuľovať. „Ďakujem.“ Vysúkala zo seba po chvíli.
„A za čo?“ zamračil sa.
„Neviem, čo by som robila, keby nie teba. Dostal si ma späť na nohy. Vďaka.“ Vysvetlila.
„Najskôr som si myslel, že si šialená, keď si tam bez pohnutia sedela a ani sa nesnažila odísť odtiaľ. Keď som však na teba zakričal a ty si sa nepohla, napadlo mi, že si azda hluchá, alebo že spíš. Ináč to nestálo za reč. Vieš, bežne zachraňujem dievčatá v problémoch.“ Usmial sa.
„Aj mne sa zdalo, že mi šibe, keď som chcela vstať a nemohla som sa ani pohnúť. Bol to taký strašný pocit. Úzkosť, bezmocnosť a strach... Proste to nikomu neprajem.“ Vyrozprávala mu. „Bola by škoda takej peknej baby.“ Povedal žartom.
„Si úžasne vtipný, ale klamať mi nemusíš.“ Zamračila sa naňho.
„Vari som ti klamal? Veď hovorím len to, čo vidím. Nemôžem za to, že slečna sa nepáči sama sebe...“ Podpichol ju. Nevedel, či sa má smiať, alebo radšej plakať. V živote nestretol dievča, ktorého sebavedomie by bolo tak hlboko pod bodom mrazu. Prešiel ku kuchynskej linke a vodu z kanvice vylial do bodkovaných šálok. Miestnosť zaplavila príjemná vôňa horúcej kávy. Jednu šálku položil pred ňu a druhú si nechal.
„Ty si strašný chalan!“ osopila sa naňho pre poslednú vetu.
„Lebo som úprimný? Nepreháňaj!“ výborne sa na nej zabával, lebo sa červenala ako paradajka. Sama však nevedela, či rozpakmi alebo zlosťou. Bóóóže! Prečo sa správam ako hysterická hlupaňa?! Vynadala sama sebe. Nikdy predsa nebývala taká urážlivá. Tak čo sa to s ňou deje?
„Počkaj chvíľu, hneď sa vrátim.“ Povedal a vyšiel z miestnosti. O pár minút sa vrátil s hrubou vlnenou prikrývkou. „Celá sa klepeš.“ Prehodil jej deku cez ramená a akoby medzi rečou sa jej spýtal: „Si odtiaľto?“ a sadol si oproti nej späť za stôl.
„Jasné. Inak by som tu asi cez prázdniny netrčala. Nedá sa povedať, že by to tu bol nejaký turistický raj.“ Vzala do rúk šálku. Chvíľu si na jej teplých stenách ohrievala dlane a s pôžitkom vychutnávala ten pocit príjemného tepla, čo sa jej pomaličky rozlievalo cez končeky prstov do celého tela.
„Ešte som ťa tu nevidel.“ Skonštatoval sucho.
„Mal by si?“ usmiala sa.
„Väčšinou aspoň z videnia poznám decká z okolia.“ Vysvetlil.
„Ja ale príliš často von nechodím. Zvyčajne tak do školy a späť alebo nanajvýš nakúpiť...“ Tým to bolo jasné.
„A kam chodíš do školy?“ zaujímalo ho ešte. Pomaličky sa začínala cítiť ako na policajnom výsluchu.
„Teraz idem do prvej. Na obchodnú.“ Odvetila.
„To sa možno niekedy stretneme, ak pôjdem okolo domov zo školy.“ Usmial sa.
„Ešte chodíš do školy? Vyzeráš staršie.“ Nadvihla obočie.
„Tento rok maturujem. A okrem toho, zdanie často klame.“ Zaprotestoval.To však už stihla zistiť aj sama. A ani nie až tak dávno. Ľúbila. Dokonca možno až príliš na pätnásťročné dievča. A sklamala sa. Ten chlapec bol síce pekný, na prvý pohľad snáď neodolateľný. Lenže zvnútra nestál za deravý groš. Dievčatá menil častejšie ako košele a každú len preto, lebo ešte nevyskúšal tie ostatné. Bolo však príliš neskoro, keď si uvedomila, že niekto ako on nemôže stáť o takú sivú myšku, za ktorú ju všetci mali. Nikto ju však nepoznal. Niekedy ani ona sama nespoznávala to tiché dievča, ktoré sa večne pred realitou skrývalo do vymysleného sveta knižných postáv a vlastných príbehov s dokonalými hrdinami. Skutočne ju poznali len dve dievčatá, ktoré boli jej jedinými kamarátkami od útleho detstva. Teraz však príde aj o tie – každá sa totiž chystala na inú školu. Napriek tomu... bola tu ešte jej mama. Najúžasnejšia bytosť na svete. Urobila by všetko pre svoje dve dievčatká. Keď už bolo najhoršie, dokonca si našla aj druhé zamestnanie. Mali odvtedy čoraz menej času na rozhovory, no nech mama prišla hocikedy z práce vyčerpaná až na smrť, vždy sa jej snažila poradiť a pomôcť. Tá tu pre ňu bude vždy – tým si bola istá. Naposledy jej mamička pomáhala liečiť zlomené srdce. To však nebola rana, ktorá by sa zacelila tak rýchlo ako rozbité koleno, či porezaný prst. Trápila sa už celé týždne, keď na ňu mama so všetkou láskou nakričala, že nijaký chlapec nestojí za to, aby sa kvôli nemu trápila, kým ona je preňho menej ako vzduch. Pomaly jej to už síce začínalo dochádzať, no ešte vždy v sebe živila akúsi nezmyselnú nádej. Nevedela prečo. Odmalička bola rojko. Nosila ružové okuliare a nechcela na nikom hľadať chyby. Na nikom. Len na sebe ich vždy nachádzala neúrekom. Vedela však, že kým má tých pár priateľov, nemusí sa meniť. Milovala svoj pomalý stereotypný život a nenávidela zmenu. Preto sa desila momentu, keď nastúpi na novú školu. Vždy si ťažko zvykala na nové prostredie a v tomto už čoskoro bude musieť vydržať celé štyri roky. Bude to ťažké, no ona sa nepoddá. Zostane sama sebou a nebude sa správať ako väčšina dievčat v jej veku. Jej rovesníčky sa zvyčajne z diskoték vracali nad ránom – opité a priotrávené nikotínom. Ona však nerozumela tomu, čo na tom vidia, keď je im ešte tri dni nafigu a chodia v slnečných okuliaroch aj pod neónkami. Toto nebolo pre ňu. Nikdy neopovrhovala vlastným životom – nikdy až do dnes. Teraz už ale vedela, že život pokračuje a po každom páde – akokoľvek tvrdom – musí vstať a ísť ďalej.
„Čo si tak ticho? Vyzerala si na pekne utáranú babu.“ Vytrhol ju z myšlienok.
„Ideš aj niekam na výšku?“ nadviazala na ich predošlý rozhovor.
„Asi nie. Chcel by som na právo, ale... to si musím najskôr zarobiť.“ Povedal.
„A čo vaši?“ spýtala sa.
„Na dovolenke v Bulharsku.“ Nepochopil otázku. Nerozumela tomu. Rodičov má na dovolenke a chce si zarábať na školu? Bola z toho zmätená.
„Prečo si nešiel s nimi?“ aj z toho bola zmätená.
„Bulharsko ma príliš neláka, mám radšej hory než more. A okrem toho som mamu a Ingrid pustil na dámsku jazdu. Potrebovali to viac než ja.“ Predpokladala, že Ingrid bude jeho sestra. „A ty? Prečo si v lete doma?“ teraz chcel opäť chvíľu on klásť otázky.
„Trochu blbé obdobie. Mama so sestrou odišli na chatu, ale mne sa nechcelo. Zostala som doma s babkou.“ Vysvetlila. Takmer zdesene podotkol:
„Žijete s babkou?! Teda klobúk dolu. Ja keby som mal mesiac vydržať s tou mojou, rovno sa radšej zastrelím, hoci zbraň nemám.“ Prehrabol si rukou vlasy.
„Ja som si však vyberať nestihla. Za týždeň sme boli presťahovaní.“ Teraz sa ona usmiala.
„Čo otec?“ odpil si z kávy.
„Odkedy sa naši rozviedli, nie sme s ním v kontakte.“ Priznala.
„Ani ja s tým mojím.“ Ironicky sa nad tým pousmial. Toto už vysvetľovalo, prečo si chcel zarábať na školu.
„Čo po maturách? Čo by si chcel robiť?“ opäť sa ujala úlohy policajnej vyšetrovateľky.
„To ešte presne neviem, ale isto nechcem zostať tam, kde som.“ Zamračil sa, keď si znovu odpil z horkej tekutiny.
„Ty už pracuješ?!“ div jej oči nevypadli z jamôk.
„Brigádujem, ale to je nič. Odsedím si pár hodín v kase a trochu doma prispejem.“ Pokrčil ramenami.
„To chce teda odvahu! Popri škole zarábať... Na to nemá len tak hocikto.“ Zložila mu poklonu.
„Popri odfláknutí školy to zvládne ozaj hocikto...“ Obaja sa rozosmiali.
„Ja tiež ani netuším, čo so mnou bude... Na túto školu som práve netúžila ísť, ale ak som chcela ďalej robiť balet, nemala som na výber.“ Ani nevedela, prečo mu to vôbec hovorí, keď ho to s najväčšou pravdepodobnosťou ani nezaujíma.
„Ty si baletka?“ prekvapene si ju premeral.
„Snažím sa.“ Zahľadela sa do šálky s kávou.
„To sa tiež nevidí každý deň, aby osemnásťročná kočka namiesto chalanov naháňala tréningy.“ Čudoval sa.
„Celkom ma to baví. Balet robím od piatich. A ešte budem mať len pätnásť.“ Opravila ho. Položil šálku na stôl a pretrel si oči.
„Pätnásť?! Uťahuješ si zo mňa?!“ zazrel na ňu spod zvrašteného obočia, ani keby bola z inej planéty.
„Veď som ti vravela, že idem do prvej. Nie na výšku, na strednú.“ Dodala. Takmer mu zabehlo.
„Nehádam sa. Vyzeráš kúúúúsok staršie.“ Zatiahol.
„Pekná vďaka! O takých desať rokov by si ma už hádam aj pochovával, nie?“ zahrala urazenú ako skvelá hollywoodska herečka. Rozosmial sa na plné hrdlo.
„Ty si fakt super kočka!“ až sa chytal za brucho.
„A ty ma už zase vodíš krásne za nos. Väčšina chalanov si to o mne nemyslí.“ Podotkla trpko. „Tak ja som buď divný alebo jedinečný.“ Usmial sa.
„Na tom bude niečo pravdy.“ Vrátila mu úsmev. Ešte chvíľu sa zhovárali o úplných zbytočnostiach, keď si všimli, že dážď ustal a opäť vykuklo slnko.„Tak ja už pôjdem.“ Vstala. Bleskovo ju nasledoval so slovami:
„Odprevadím ťa?“ vyšiel s ňou do haly.
„Díki, ale netreba. Bývam na kúsok.“ Odmietla zdvorilo.
„Babka si ešte bude myslieť, že máš nápadníka, čo?“ podpichol ju.
„Opäť si strááášne vtipný. Ha – ha – ha. A ešte mi vysvetli, kto by už tak mňa mohol chcieť?“ pokrútila hlavou so znechuteným výrazom na tvári.„Pozri sa, pokiaľ si natrafila na nejakého tupca, fakt ma to mrzí. To ale neznamená, že všetci chalani sú bezpodmienečne ako on. A okrem toho, nádej je tu vždy.“ Uzavrel a stisol jej ruku. To boli posledné slová, ktoré od neho v ten deň počula.
Odišla a cestou domov sa jej zmätené myšlienky pomaly začali upokojovať. Sama nevedela ako, ani prečo, no to stretnutie jej v nasledujúcich dňoch neschádzalo z mysle. A najmä tá posledná veta... Nádej je tu vždy. Prišla teda aj k nej? Prišiel zlatistý rytier, vyliečiť jej srdce od nešťastia a zármutku? Vracia sa zvrhnutý kráľ – šťastie – späť na trón? Tak už konečne nájde mier a pokoj? Keby to tak mohla byť pravda. Teraz už vedela, že musí žiť naplno. Každý deň si užívať, akoby mal byť posledným v živote a ľúbiť len tých, ktorí si to zaslúžia. Pretože skutočná láska, to nie sú len pekné oči a krásna tvár. Ale láska je dôvera, oddanosť a bezpečie pri milovanej osobe. Prichádzala na to celkom postupne, nedozvedela sa to z románu, ale zo života. Pár dní po rozhovore s Filipom sa prechádzala po parku a videla tam starší manželský pár. Šedivá dáma viedla za ruku svojho manžela, ktorý sa o ňu opieral, aby vládal prejsť aspoň niekoľko krokov k lavičke. Vtedy začala prichádzať na to, čo slovíčko láska pod svojím významom vlastne skrýva. Ona však teraz ešte lásku nehľadala. Najskôr sa musí naučiť ľuďom dôverovať. Až neskôr môže niekoho ľúbiť – možno. A okrem toho, nádej je tu vždy...
- Lucia ĎUROVIČOVÁ, 4. AA -