Michal Miko
Esej na tému: "VÝCHOVNÉ PROBLÉMY A STREDOŠKOLSKÁ MLÁDEŽ"
(Záverečná práca z pedagogiky na DPŠ)
V tejto eseji sa pokúsim vyjadriť a osvetliť svoj pohľad, názory a postrehy, týkajúce sa výchovných problémov stredoškolskej mládeže. Keďže problémov je takmer nekonečné množstvo a sú iba následkami nesprávnych volieb, nebudem rozoberať špecifické aspekty jednotlivých problémov, ale sa sústredím na ich možné okruhy a príčiny.
Taktiež, rozoberať problémy stredoškolskej mládeže bez všimnutia si problémov tých, ktorí ich vychovávajú a problémov prostredia, v ktorom žijú, by bolo scestným, preto sa budem pozerať na túto záležitosť z troch perspektív pozorovaných objektov – žiaka, vychovávajúceho učiteľa a prostredia, v ktorom sa táto interakcia odohráva.
Byť vzorným „bezproblémovým“ stredoškolákom v dnešnom uponáhľanom, agresívnom a bezohľadnom svete pascí, závislostí, špekulácií, manipulovania a uberania sa preč od svojich vnútrajškov, kde sa nachádza sídlo nášho života - ducha a duše, vôbec nie je ľahká úloha.
Počas nášho celkového vývinu v chorobne súťaživom prostredí, sme neustále „dopovaní“ všetkými možnými informáciami, pochádzajúcimi z vonku nás samotných, na overovanie ktorých máme iba veľmi málo času a pár „chatrných“ zmyslov, ktorými sme ako-tak schopní si verifikovať a následne aj zvnútorniť, čiže prijať, s čím sa chceme stotožniť a aká kvalita žitia nášho života by nám čo najlepšie vyhovovala a vôbec, aký cieľ a zmysel nášho života by sme mali mať.
Mnohokrát nám nezostáva nič iné, iba sa slepo spoľahnúť na názory, mienenia a presvedčenie autorít – rodiny, školy, náboženstiev, či oficiálnych inštitúcií, kde nám poradia, ako sa máme dívať na svet okolo nás či v nás, ako vyplniť to či ono tlačivo, ako žiť v spoločenstve ľudí, s ktorými nemáme nič spoločné a zároveň všetko..., aby sme mohli i naďalej čo najmenej bolestne pokračovať v „mŕtvom údolí“ ľudského života v napĺňaní nami vytýčených cieľov.
Navyše naša myseľ, mozog, nervová sústava a celé telo majú najväčší dopad na formovanie individuality človeka v období, keď sa z chlapca stáva chlap a z dievčaťa zrelá žena, t.j. v stredoškolskom veku. Všetci to veľmi dobre poznáme, keď sme v tom veku mali plnú hlavu našej prvej lásky, prvých vážnejších skúseností vo vzťahu k inému pohlaviu, keď s nami, s niektorými viac, s inými menej, lomcovali naše gény, keď nás všetci dospelí naokolo iba poučovali a vraveli: „To sa patrí či môže, tamto sa musí, toto je zakázané, to je neslušné, či naopak slušné, atď...“ A na otázky začínajúce sa slovom: „PREČO to mám považovať za také?“, sme dostali buď žiadnu, alebo v najlepšom prípade strohú, či povrchnú odpoveď typu: „Takto sme boli aj my vychovaní a aj naši rodičia, či prarodičia, a preto je to správne tak jednať, či činiť.“ Alebo sme sa jednoducho o tieto záležitosti nezaujímali. No pre veľa z nás to boli nedostatočné odpovede, a tak nastúpil proces vlastného pátrania po životne dôležitých filozofických a aj iných, pre život každého z nás potrebných, informáciách spôsobmi a štýlmi nám vlastnými.
Do tohto všetkého ešte naviac vstupujú aspekty výchovy a vzdelávania žiaka ako napríklad preberanie jeho postupnej zodpovednosti prípravou do školy, a to plnením si svojich domácich úloh od učiteľov aj od rodičov. Taktiež do toho vstupuje starostlivosť o svojich „domácich miláčikov“, práce v záhrade, angažovanie sa v rôznych kluboch medzi rovesníkmi, objavovanie vlastnej sexuality a individuality, oboznamovanie sa s alkoholom, cigaretami a poniektorí i s drogami a z toho prameniaci nekvalitný spánok a oddych, neprespané noci počas disko zábav alebo hier na počítačoch..., a aspekt doznievajúci z detstva zo základnej školy – bezstarostnosť, neochota učiť sa, pracovať na sebe, stať sa dôsledný, samostatný, a tak slobodnejší a nezávislejší v každom ohľade. Jednoducho povedané zodpovedný, a tak dospelý.
Pozrime sa teraz na pedagógov samotných. To, čo som uviedol o žiakoch, sa plne vzťahuje aj na nich. Boli vychovávaní rovnako, vyrastali v rovnakom edukačnom prostredí, stotožňujú sa s rovnakými náboženskými názormi, nasledujú rovnaké systémy myslenia, chovania a správania sa ako ich žiaci. Sú „závislí“ na rovnakom type tela a taktiež i prostredia. Poväčšine sa radšej bavia o problémoch iných, ktoré nemôžu zmeniť, namiesto toho, aby sa zamysleli nad tým, ako odstrániť zdroje svojich problémov a zmenili to, čo majú vo svojej moci zmeniť. Takto sa nesmierne plytvá so životnou energiou, ktorej čím ďalej, tým viac chýba v nás i medzi nami.
Taktiež, počas mojej pedagogickej praxe na strednej škole som si všimol, že pri vzdelávaní mládeže sa často zabúda na jej výchovu a uprednostňujú sa vedomosti, memorovanie bez dynamickej kreativity vlastného myslenia, bez kladenia dôrazu na kvalitu žitia života žiaka v zmysle vlastnej spokojnosti a naplnenosti s pocitom užitočnosti pre seba a taktiež pre spoločnosť.
Vyrába sa a produkuje sa spôsob myslenia, ktorý je samoúčelný, cyklický, konzumný, rigidný, strnulý a následne regresívny, čo sa týka jeho kvality. Veľmi dobre si uvedomujem, že tento fakt nie je problémom iba stredoškolákov, ale aj ostatných spoločenských edukačných inštitúcií, a možno aj nás všetkých... Sme jednoducho „otroci“ vlastných systémov viery, dobre zabehaných spôsobov myslenia, či žitia našich dennodenných životov.
Málokedy sa nájde niekto, kto by tento „status quo“ s radosťou zmenil. No ak predsa, u kompetentných väčšinou rozhoduje iba to, či je ich známy alebo rodina, alebo aspoň politický spolupracovník. Alebo samotná legislatíva je tak komplikovaná a prebujnená, že skôr, než sa niečo užitočné rozhodneme podniknúť, dobre si spočítame, koľko energie, financií a našich zdrojov, či úplatkov to všetko bude stáť, aby sme odstránili zo života žiaka i našich vlastných, zdroje našich problémov. Inak povedané, aby sa nám všetkým polepšilo.
No a na základe takýchto okolností stredoškolák vyrastá, hľadá svoju identitu, vzdeláva sa a sebarealizuje sa. Ale ako vychovávať správne a náležite? Opäť, poučovaním - vodu kázať a víno piť? Nie!!! Ale VLASTNÝM PRÍKLADOM!!!
Je nám všetkým veľmi dobre známy fakt, že nemôžeme zmeniť iného, ale iba seba samého. A práve tu vidím biele svetlo na konci tunela ľudského života. Takže, hor sa do práce na sebe samom! A skôr, než začneme niekoho ohovárať, poučovať, napomínať, či mu vysvetľovať a kázať, ako má a čo má robiť, či ako sa má správať, skúsme preskúmať naše vlastné myšlienky, spôsob nášho myslenia, pociťovania, vnímania či fungovania. Pokúsme sa vystúpiť zo seba a pozrime sa na seba, nie ako na subjekt, ktorý prežíva a nachádza sa v deji udalosti, ale ako na vonkajší objekt pozorovania deja. A následne sa preskúmajme a nájdime odpoveď na otázku: „Nemám i ja rovnaký problém so sebou, ktorý sa tu snažím riešiť? Nebol som možno práve ja tým nesprávnym príkladom?“
Čiže tu máme nasledovné okruhy problémov stredoškolskej mládeže i nás všetkých:
Duchovný okruh – žiadne, alebo prinajlepšom pokrivené vnímanie prirodzenosti Stvoriteľa, prirodzenosti iných a svojej vlastnej prirodzenosti. A následne žiadny, alebo zdeformovaný vzťah medzi týmito všetkými.
Cesta za šťastnejším a plnohodnotnejším životom by podľa môjho názoru mohla viesť, ak budeme hľadať Kráľovstvo Božie a Jeho/Jej spravodlivosť a kde inde, než práve v nás samotných. S týmto na mysli by sme mohli pristupovať k výchovno-vzdelávaciemu procesu a k riešeniu možných konfliktov či problémov.
Duševný okruh – duševný okruh problémov pramení z duchovného a následne sa ďalej rozširuje. Stotožňovanie sa s rôznymi skupinami, kultmi, náboženstvami, teóriami, praktikami, zlozvykmi, drogami, terapiami, externými inštitúciami a následne žitie podľa ich pravidiel, robí zo slobodného a nezávislého jedinca, ako to bolo pôvodne zamýšľané našim Stvoriteľom, otroka svojho systému viery či pravidiel.
Jedným možným riešením tohto okruhu problémov by mohlo byť zameranie sa na naše vlastné vnímanie nás samých, spôsob, akým sa pociťujeme, spôsob, akým sa počujeme alebo vidíme, čiže naše sebapoňatie, sebavnímanie, sebachápanie a sebapredstavu a pokúsiť sa hľadať a prísť na odpoveď na otázku: „Kto sme a prečo sme tu?“ Potom budeme taktiež poznať odpoveď na otázku: „Čo je skutočným šťastím pre človeka v jeho pozemskom živote?“
Fyzický alebo telesný okruh – tento okruh problémov pramení z duchovného a duševného okruhu a následne sa ďalej rozširuje. Mnohí z nás prehliadajú potrebu starostlivosti o naše telo. Skôr sa budeme venovať svojim domácim maznáčikom – zvieratám, či sú najedení či vyvenčení, alebo či naše auto je umyté a či má všetky náležitosti ako olej, PHM, svetlá, atď. v súlade s jeho prevádzkou a so zákonmi, alebo či je záhradka okopaná, či sa v nej neuhniezdila burina, ale aby sme pravidelne venčili a trénovali nielen náš mozog, ale i naše telo, na fungovanie ktorého sme odkázaní a ktoré sme dostali do vienka ako dar, nemáme jednoducho čas, alebo sme tak príšerne z celého dňa unavení a otupení, že nám zostane iba energia napríklad na pozeranie televízie.
No ak ešte predsa musíme niečo súrne zrealizovať, utlmíme varovné signály tela kávou, alkoholom, cigaretou či nebodaj mäkkou alebo tvrdou drogou. A takto pekne pokračujeme až do bodu zlyhania či vypovedania buď našej psychiky, keďže je tiež spojená s telom, alebo nejakého telesného orgánu alebo dokonca celého tela. Následne sa neprestávame čudovať, prečo práve my máme taký alebo onaký typ problému.
Riešením tohto okruhu problému by mohlo byť plné prevzatie zodpovednosti za stav nášho tela, a to pravidelným a rozmanitým trénovaním nielen mozgu, ale i svalov, otužovanie sa, pravidelný príjem a rozmanité zloženie stravy. Ako sme sa vedeli naučiť zlozvykom, tak sa vieme svojim prinucovaním, s úmyslom stať sa lepšími bytosťami, od nich oslobodiť a začať svoj život žiť naplno, šťastne a vyvážene vo všetkých jeho okruhoch. Verím, že to dokážeme aktívnou zmenou svojho sebazaobchádzania.
Ďalšie okruhy problémov ako sexuálny, profesionálny alebo pracovný, rodinný, spoločenský a okruh voľného času a spánku, pramenia z hore uvedených a ďalej ich rozširujú. Nebudem ich ďalej podrobne rozoberať, keďže som ich už vyššie uviedol.
Týmto všetkým som chcel poukázať pre mňa na fakt, iný to pokojne môže považovať za môj „výmysel“, že problémy stredoškolákov nie sú iba ich problémami, ale nás všetkých. A tie vo väčšine prípadov pochádzajú z komplexného balíka nevedomosti, zvrátených hodnôt, zlých návykov a životosprávy; pokriveného vnímania nás samotných, iných a vnútorného i vonkajšieho sveta, v ktorých žijeme a z toho vyplývajúcej samotnej „kvality“ žitia našich životov.
Dostatočne nepoznáme ani len štruktúru či dynamiku našich jedinečných „ja som“, tobôž pravú prirodzenosť nášho Stvoriteľa, keďže sme nestvorili sami seba, aby sme správne a náležite vzájomne komunikovali a mali vzťahy... A keďže nám chýbajú tieto objektívne životne dôležité informácie v podobe nie len vonkajšieho poznania, ale hlavne vnútorných zážitkov a skúseností, sme tak akurát spôsobilí nadväzovať vzťahy iba z toho, čo má každý z nás dostupné a jemu vlastné – ilúzie, nevedomosť, predpojatosť, neistota o čomkoľvek či komkoľvek a z toho prameniaca podozrievavosť, nepochopenie, egoizmus alebo iný extrém – duchovná nadutosť, arogancia, neznášanlivosť, nevšímavosť, nekompetentnosť, atď... A mohol by som pokračovať takmer donekonečna.
Nakoniec som si veľmi dobre vedomý, že tak, ako pekne sa o tomto všetkom pojednáva a diskutuje, tak ťažko sa to aplikuje a uvádza do nášho života. Kto sa o to čo i len trochu pokúsil, dobre vie, o čom tu hovorím...
No cez to všetko mi nedá, aby som na záver neuviedol, že nie inštitúcie, zákony, nariadenia, príkazy, zákazy, či autority samy o sebe a sebou samými sú zdroje žiackych a aj našich osobných problémov, ale sú to naše vnútorné postoje, sebazaobchádzanie, myšlienky, konania, skutky, motivácie – čiže my samotní. A taktiež sme to práve my, ktorí to máme v moci zmeniť.
To, čo som tu uviedol, vyjadrujem i svojou nasledovnou básňou:
Óda nielen na dnešné ráno
Opäť je tu nové ráno.
Zdá sa, ako keby prišlo samo.
Jemná rosa lúky - polia ovlažuje,
ako vľúdne slovo milej s milým koketuje.
Nuž aký pocit by bol v nás,
keď hneď v to ráno povieme si - vem to ďas?!
A preto napravme, čo sa ešte dá,
veď dnešný deň nás čaká pohoda!
Bola by to totiž chyba prenáramná, myslieť si, že šťastie, radosť, potešenie i to ráno,
prichádza nám opäť samo.
... alebo inak povedané (doplnené 26.3.2014):
Dnes som videl slnko rýchlo povstať hore,
by rozplynulo a rozblesklo farebné ranné zore,
aby jeho hrejivé lúče prebudili driemajúci čas a priestor,
a milého vrúcnu správu odovzdal by kyberpriestor,
jeho vľúdne slová, sladký bozk a nežné pohladenie,
by na hebkom líci a v hrejivom srdci milej
hneď v to ráno vykúzlili potešenie.
V Nových Zámkoch, zverejnené dňa 7.3.2007.
Autor - Ing. Michal MIKO